KŇAZ A TULÁCI

            Nedajú sa nevidieť. Pri omši postávajú po oboch stranách pri vchode. Niektorí farári to už vzdali. Iní tam tieto „piliere“ nechcú nechať postávať a vyháňajú ich von. Je to účinné, ale nie kresťanské. A ešte iní ďalší o tom hovoria a hľadajú nejaké riešenie. Ale málokedy ich nájdu.
            Farníci obyčajne predsieňou rýchlo prebehnú a ani sa na nich nepozerajú alebo hodia im nejakú mincu. Iní sa zastavia, usmejú sa, potrasú rukou. To je vzácne a pekné. A ešte ďalší hľadajú nejaké východisko. Iba zdanlivé – pretože somrovať pred kostolom býva často výnosnejšie ako pracovať.
            Ale niekedy ide naozaj o východisko zo skutočnej chudoby. Ak je ich bieda podchytená včas – to umožňuje kadečo podniknúť. Zohnať prácu i ubytovanie. Keď niekto vyjde napríklad z väzenia a dva tri mesiace sa bez pomoci fláka, môže sa stať, že potom už môže byť na sociálnu podporu odkázaný až do konca života.
            Jeden farár mi raz rozhnevane líčil – pritom jeho príbehu nechýba humor, i keď k smiechu veľmi nie je – ako „jeho“ traja tuláci sa ustanovili za strážcov chrámu. Bola to užitočná činnosť, pokiaľ boli triezvi. Nebezpečná, keď boli namol. Raz prišli údajní starožitníci a prehlásili, že ich posiela pán farár, aby odviezli na opravu kostolné lavice z orechového dreva. Tým podvodníkom nedalo námahu primäť troch tulákov, aby im pomohli so sťahovaním lavíc do nákladného auta. Starožitníci vyprázdnili kostol a nikto o nich viac nepočul.
            Iný tulák si obľúbil svätú Ritu a neznášal, keď ľudia dávali kvety iba k Panne Márii. Na miesto sochy Panny Márie „z pomsty“ chodil pravidelne čúrať a vytrvalo presúval kvetiny i sviečky k svätej Rite.
            A to nehovorím o poškodených dverách kostola, o rozbitých oknách alebo o tom, aké nadávky sa každodenne sypú na hlavu niektorých kňazov. Tu je dobrá rada nad zlato.
            Na záver pridám príbeh s iným koncom. Ide o tuláka, ktorému farníci pomohli tým, že mu našli prácu, byt a vytrvalo sa hromadne o neho starali. Teraz tento muž sedáva každú nedeľu v kostole v niektorej prednej lavici, má oblek a kravatu a jeho tichá prítomnosť je poďakovaním jednému kresťanskému spoločenstvu.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 175)